Už ste navštívili bývalý komunistický bunker v Tirane?

Vedeli ste, že medzi rokmi 1950 a 1988 bolo v Albánsku postavených približne 60 000 betónových bunkrov?
​ (niektoré odhady hovoria aj o 700 000, niektoré dokonca o 1,5 miliónoch)
Každý Albánec mal mať podľa albánskeho komunistického vodcu Envera Hodžu svoj vlastný ako ochranu pred prípadným útokom.
Paranoja, ktorá viedla k „bunkerizácii“ krajiny

Ak sa vydáte naprieč Albánskom, je veľmi bežné zazrieť tieto bunkre popri ceste, na pláži či ako súčasť miest a obcí, v podstate ich uvidíte na každom rohu. Niektoré dostali nový “make-over” a premenili sa na menšie umelecké diela.
Nájdete na nich aj rôzne odkazy vrátane portrétov tunajších popových či športových idolov.
Vláda sa ich snaží postupne odstraňovať, ale je to nákladná záležitosť.

Namiesto toho sa hlavné mesto Tirana rozhodlo sprístupniť v roku 2014 prvý tajný bunker, ktorý dal koncom 70. rokov postaviť Enver Hodža v obave z možného amerického alebo sovietskeho jadrového útoku.
Dnes slúži bunker ako turistická zaujímavosť a výstavný priestor pre umenie s názvom Bunkart 1.

Zatiaľčo Bunkart 1 poukazuje na históriu albánskej komunistickej armády a na každodenný život Albáncov počas režimu, Bunkart 2 zobrazuje históriu albánskeho ministerstva vnútra od roku 1912 do roku 1991 a odhaľuje tajomstvo tajnej polície, tzv. „Sigurimi“, čo bola tajná a krutá zbraň na perzekúcia počas režimu. Sigurimi sa špecializovala na odpočúvanie namierené proti cudzincom a občanom, ktorí boli podozriví z nepriateľských aktivít proti štátu. Mikrofóny sa nachádzali v hoteloch ale aj v domoch susedov, takže si nikto nikdy nebol ničím 100% istý.
Krutá zbraň na perzekúciu počas režimuTáto časť bola venovaná ministrovi vnútra a pozostávala z predsiene, kancelárie, spálne a kúpeľne. Aj keď bol bunker dokončený v roku 1986, táto časť nebola nikdy využívaná nijakým ministrom vnútra v úrade.Trestné činy, ktoré boli klasifikované ako „zločiny proti štátu“ boli vykonané prostredníctvom tajnej polície „Sigurimi“ a  takmer vždy spojené s preventívnym zatknutím podozrivých.
​V takýchto prípadoch boli “ fakty “ zhromaždené neskôr a často boli nepravdivé, podvodné alebo získané mučením. Zločiny proti štatu riešila Sigurimi.

Inštitút štúdií zločinov a dôsledkov komunizmu (The Institute of Studies of the Crimes and the Consequences of Communism ISCCC) v Albánsku po vypočutí príbehov tých, ktorí prežili, zostavil zoznam 35 rôznych typov mučenia, ktorý používali Sigurimi.

Keď sa pohybujete v úzkych uličkách oboch bunkrov, miestami vám naskakujú zimomriavky.
​Hlavne v miestnostiach, kde boli mučení a zadržiavaní “odporcovia režimu”.

Nižšie zopár fotiek, ktoré vám priblížia atmosféru týchto nevšedných objektov.

Photo credit : Moje Albánsko

Víkend v albánskych horách!

Po dvoch rokoch v Albánsku sa mi v júni konečne podarilo dostať sa do vysnívaných „albánskych Álp“, konkrétne do národného parku Theth a rovnomennej dedinky!

Ako iste viete, Albánsko má prenádherné pláže a hlavne v poslednej dobe láka čoraz viac a viac turistov!

Avšak to nie je všetko! Albánsko je až z dvoch tretín hornaté a príroda je vskutku N-E-S-K-U-T-O-Č-N-Á!

Najvyšším horským masívom Albánska je pohorie Korab a druhým najvyšším pohorím sú Prokletije, ležiace na severe Albánska pri hraniciach s Čiernou Horou a Kosovom. V pohorí Prokletije sa nachádza aj Národný park Theth a izolovaná horská dedinka Theth!

​Nielenže sú albánske hory nádherné, sú skoro nedotknuté. Sever Albánska je vyhľadávaný po dobrodružstve túžiacimi turistami, často cyklistami a motocyklistickými nadšencami. Na našom výlete som vskutku zazrela veľa českých a poľských značiek!

Theth je úžasné miesto na turistiku a relax! Miestni sprievodcovia vám radi poradia a taktiež vás prevedú Národným parkom!

Tu je náš itinerár cesty a zopár fotiek pre inšpiráciu! :

Vybrali sme sa z Tirany a našou cieľovou stanicou bola dedinka Theth.

Východiskom do albánskych Álp je severoalbánske mesto Shkodrë. Na ceste sme mali prestávku v Shiroke. Určite sa zastavte v reštaurácii a dajte si chutnú rybku! Napríklad aj takúto v škridli! 😉

Prvých asi 30 km do mestečka Kopliku sme išli po asfaltovej ceste a trvala asi 20 minút. Pokračujeme a cestou míňame dedinku Boge.

Ešte zastávka na fotky a pred nami sa cesta mení na kamenitú, štrkovú cestu. Tu končí každá sranda 🙂

Cesta do Theth veru nie je pre každého. Pripravte sa hlavne na posledných 14 km pred cieľovou stanicou Theth. Pamätajte však, že týchto 14 km vás budú trvať približne 3 hodiny. Pripravte sa teda na 3 hodinové natriasanie (dĺžka cesty fakt závisí od šikovnosti šoféra, vašich zastávok a počet áut, ktoré stretnete v protismere), v ktorom duchu sa nesie celá cesta.
​Odporúčam si vopred zajednať nejaké 4×4, osobným autom by som túto cestu neodporúčala absolvovať. Tiež upozorňujem, že táto cesta si vyžaduje šikovnosť šoféra keďže je dosť náročná. Ak nemáte vlastné auto, je k dispozícii aj miestna lokálna doprava vanom.

Na konci tejto strastiplnej cesty vás čaká zaručená odmena! Národný park Theth a dedinka v údolí je neopakovateľná!

My sme boli ubytovaní v jednom z miestnych guesthousov a v cene sme mali aj stravu. Bio čerstvé produkty priamo od miestnych!mňam!

Na návšteve dedinky Theth určite nevynechajte tzv. Kullu. Nedá mi nespomenúť dva dôležité pojmy.

Kanun : súbor tradičných albánskych zákonov, pôvodne šírený len ústne, ktorý upravoval spôsob života v severných oblastiach Albánska. Niektoré časti Kanunu sú dosť kontroverzné, hlavne tie, ktoré sa týkajú postavenia žien alebo pravidiel krvnej pomsty. Bývalý komunistický vodca Albánska Enver Hoxha zastavil prax Kanun, ale po páde komunizmu sa niektoré komunity na severe Albánska snažili znovu obnoviť túto tradíciu.

Kulla (zamknutá veža) : Ak bola v starých časoch spáchaná vražda v týchto oblastiach, zišli sa starejší ako najrešpektovanejšia skupina v oblasti, v zamknutej veži Kulla. Tu spoločne analyzovali, kto spáchal vraždu a aké boli okolnosti. Starejší plnili úlohu súdu, aby zamedzili ďaľšiemu vyvražďovaniu medzi rodinami.
Po rozhodnutí súdu starejších nasledovalo viacero scenárov, ktoré sa líšíli podľa oblasti. Po objasnení problému rodina, ktorej člen bol zavraždený, prichádza do veže a rodina vraha pre ňu položí dieťa zviazané v kolíske. Následne obráti kolísku a požiada rodinu o rozhodnutie : nechať dieťa udusiť sa a zomrieť a tým je kauza ukončená alebo zachráni živoť dieťata a týmto aktom odpustiť rodine. V iných prípadoch ide mužský člen vinnej rodiny za druhou so zviazanými rukami a ponúka svoj život.